Tento rozhovor s Johnem Zerzánem, který vyšel ve společensko-ekologickém časopisu Sedmá Generace. Rozhovor proběhl během návštěvy festivalu EKOFILM, kde měl John Zerzán své semináře.
John Zerzan (*1943) je americký filozof a stúpenec socio-environmentálneho hnutia známeho ako anarcho-primitivizmus alebo aj zelený anarchizmus. V jeho dielach (napríklad Elements of Refusal, Future Primitive, Twilight of the Machines) sa môžeme stretnúť s nekompromisnou kritikou domestikácie, striktným odmietaním poľnohospodárstva i civilizácie ako takej. Obhajuje lovecko-zberačský spôsob existencie ako inšpiráciu pre novú, slobodnú spoločnosť. Vyspovedali sme ho v Brne, kde bol členom poroty dokumentárneho festivalu Ekofilm.
Aký je podľa vás význam festivalov ako Ekofilm? Návštevníci festivalov sú väčšinou environmentálne uvedomelí, ako však dostať tieto snímky medzi takzvaných bežných ľudí?
Myslím, že je to vždy problém, pretože, v prvom rade, najdôležitejším prúdom v environmentálnom hnutí je silná všeobecná kritika, ktorá ale nehovorí o tom, čo zapríčiňuje krízu. Všetci vedia o vymieraní druhov, všetci vedia, aké je to strašné, ale čo potrebujeme, je analýza, kritika a vízia. A to skoro nikde nevidíte. Takže pre mňa to je tá dôležitá vec. Môžete si zapnúť televíziu a pustiť si program o prírode, viac-menej hovoriaci, ako je súčasná situácia hrozná a ako sa zhoršuje, to všetci vedia. To ale nikam nevedie. Potrebujeme niečo, čo prinesie porozumenie, ako sme sa sem dostali. Pre mňa je veľká otázka táto: Čo musíme urobiť, aby sme predišli zhoršovaniu vecí? Veci sa zhoršujú, ale sú to stále tie isté známe environmentálne témy. Takže to nefunguje a táto otázka je stále otvorená. Recyklovanie alebo kupovanie toho správneho typu „zelených“ hlúpostí nemá nič spoločného s tým, čo sa deje.
Keď hovoríme o knihách, alebo filmoch, alebo čomkoľvek inom, môžem vám povedať, že v Spojených štátoch je veľmi zložité prelomiť obmedzenia a limity toho, čo je takpovediac seriózne alebo povolené. V televízií sa pozrú na moje myšlienky a povedia si: nechceme, aby ľudia premýšľali nad týmito vecami, nie, naozaj nie. Zaoberám sa týmito vecami dlhé roky a dokážem o tom hovoriť pred kamerou alebo kdekoľvek inde, ale oni to nechcú počuť.
Možno je to trochu mimo tému, ale čo chcem dnes poobede v diskusii zmieniť, sú streľby fanatikov v Spojených štátoch. Dejú sa skoro každý deň. A viete, na akú otázku sa v médiach nemôžete spýtať?: Čo sa tu vlastne deje? Čo nám tyto prípady hovoria o spoločnosti? Nie, nie, nie. Je to veľmi podobné, je to paralela k ekologickým problémom – ako veľmi sa veci musia zhoršiť. Myslím si ale, že realita si nakoniec nájde cestu a „vyrazí dvere“. Môžem sa mýliť, ale myslím, že skôr či neskôr sa média budú musieť zmeniť. Aspoň v to dúfam.
Prikláňate sa k názoru, že prelomovým obdobím, ktoré sa stalo koreňovou príčinou ekologickej krízy, je neolitická revolúcia. Nie je nespravodlivé považovať tradičné roľnícke komunity za vykorisťovateľov prírody?
Je to relatívne. Samozrejme tradičné poľnohospodárstvo je oveľa lepšie ako masové industriálne. Ale skutočný bod obratu je kvalitatívny, je to domestikácia sama osebe, to je problematické. Akákoľvek forma poľnohospodárstva, akákoľvek forma domestikácie už otvára dvere k dnešku, kde sa zbavujete ornice, pestujete jedlo bez chuti a všetky tie ostatné veci, o ktorých vieme.
Čo si myslíte o koncepte commons, ktorý kritizoval Garret Hardin vo svojej štúdii Tragédia občiny? Sú commons pozitívnym príkladom snahy lokálnych rurálnych komunít neprekročiť únosnú hranicu svojho lokálneho prostredia?
Viete, nie som dobre oboznámený s týmto konceptom a jeho kritikou. Ale myslím, že existujú veľmi dobré experimenty. Potrebujeme praktické zručnosti, potrebujeme skúšať veci, obnoviť krajinu natoľko, ako to dokážeme. Pre niektorých z nás je jedným zo spôsobov učiť sa, čo robili domorodí ľudia. Čo jedli, čo bola takzvaná „jedlá krajina“, pred domestikáciou. Myslím, že zo všetkých týchto vecí sa môžeme učiť. Poznám ľudí, ktorí robia ochranu prírody, v zmysle manažovania inváznych druhov a podobne. Ale myslím, že okrem toho potrebujeme aj víziu, smer, inak to zostane do istej miery limitované. Máte tieto pekné pokusy, ale môžeme ich použiť k tomu, aby sme sa posunuli ďalej. Aby sme šli tak povediac anti-domestikačným smerom. Praktickým spôsobom, nie len v teórii. Keď nemáte praktické zručnosti, neviete, ako veci rastú, ako rozoznať liečivé rastliny a podobne, tak sa vám to nepodarí. Musíte si „zašpiniť ruky“ a zistiť, ako to funguje.
Je ale lovecko-zberačský spôsob v globálnom meriatku realizovateľný? Poznáte jednotlivcov alebo komunity, ktoré sa pokúšajú žiť „anarcho-primitívnym“ spôsobom?
Možnosti, ako to urobiť v dnešnej dobe, sú extrémne limitované. Myslím, že v konečnom dôsledku by to bolo možné iba vtedy , ak dokážeme zvrátiť niektoré tendencie vrátane neprirodzene vysokej populácie, ktorá je do značnej miery funkciou domestikácie a industrializácie. Keď tieto veci odstránite, populácia pravdepodobne začne klesať. Tieto pokusy sú dosť limitované, pretože dnes všetko pracuje proti tomu. Je to skrátka veľmi ťažké. Viete, poznám ľudí, ktorí skúšajú takéto veci v Severnej Amerike, skúšajú, čo je možné urobiť – bez veľkého kapitálu, nemajú peniaze, aby nakúpili veľa pozemkov, ale idú napred v zvládaní vecí praktickým spôsobom.
Preferujete nejaký špecifický model stravovania? Aký je váš postoj ku konzumácií živočíšnych produktov?
Je to pre mňa výzva. Stále sa snažím vylepšovať svoj osobný prístup. Vôbec nejem červené mäso, ale nie som ani vegán. Túto perspektívu veľmi rešpektujem, ale sčasti je to pre mňa historická vec. Ako druh rodu Homo konzumujeme mäso už viac než dva milióny rokov. Som zvedavý, či si vegáni myslia, že ľudia sa úplne mýlili alebo boli zlí, keď jedli mäso. Jedna vec je útočiť na industriálne zotročovanie domácich zvierat,, ale vegáni sa na to myslím neradi pozerajú ako na historickú otázku. Ale nie som v týchto veciach expertom, takže neviem. Myslím si každopádne, že je veľmi dobré ísť smerom preč od živočíšnych produktov, teraz ich totiž nepotrebujeme a možno to ani v budúcnosti potrebovať nebudeme. Ale neviem to istotne.
Za novodobých lovcov-zberačov bývajú považovaní freegani (viz 7.G 2/2007), ktorí sa snažia zužitkovať vyhodené jedlo a odpad. Myslíte, že je to dobrý príklad napriek tomu, že je založený na konzumnom štýle života, ktorý plytvá jedlom?
Ako hovoríte, z veľkej časti je to závislé na pokroku tejto spoločnosti, ale myslím, že je to vynikajúca myšlienka. Prečo to nerobiť, keď vám to dá voľnosť, aby ste mohli robiť iné veci. Tak sa na to aspoň pozerajú freegani a anarchisti, ktorých poznám. Môžem venovať svoj čas práci a byť otrokom mzdy, alebo ísť ku kontajneru a získať v ňom jedlo. A potom mám čas robiť iné, zaujímavejšie veci. A v Spojených štátoch je to samozrejme ešte horšie, vyhadzujú tam jedlo, ktoré je úplne v poriadku.
Anarcho-primitivisti považujú technológie a techniku za „civilizačné zlo“. Na druhej strane moderné technológie používajú, pretože vraj civilizácia zničila prirodzené sociálne siete a prostriedky komunikácie. Nie je to len pohodlný alibizmus?
To je dobrá otázka. Myslím si, že sa dá na to pozerať ako na slobodnú voľbu. Viete, niekedy na mňa útočia: ak si ozaj primitivista, mal by si žiť v jaskyni, a nie robiť program do rádia, ktoré vysiela po celom svete. To je v podstate pravda, ale k čomu môžete prispieť, keď všetci sú online a vy nemáte e-mail a nekomunikujete s ľuďmi? Nemám to rád, ale nebudem len sedieť vo svojej izbe a všetko ignorovať. Snažím sa teraz zdôrazniť to protirečenie. Poznám ľudí, ktorí nemajú e-mail a úplne ich rešpektujem, zelených anarchistov, primitivistov. Ale vždy, keď sa s nimi rozprávam, si uvedomím, že nevedia, čo sa deje. Nemohol by som robiť svoj každotýždenný rozhlasový program bez všetkých týchto zdrojov závislých na technológiach, ani by sme nevedeli o kríze životného prostredia. Je to smutná situácia, že sme tak vzdialení, že nemáme priamy kontakt, ale v tejto chvíli to takto proste je. Snažím sa nadviazať dialóg, viac komunikovať. Máme možnosť diskutovať o veciach a šíriť odlišné perspektívy, o ktorých ľudia možno ešte nepočuli. Ale ako to urobíte?
Pamätám si písanie listov. Evidentne ľudia už listy nepíšu. Keď som začínal verejne vystupovať, išiel som za kamarátom, ktorý prednášal na univerzitách a povedal som mu: „Nemohol by si sa so mnou podeliť o nejaké adresy? Napíšem im a možno to môžem tiež robiť.“ Najprv bola pauza a potom povedal: „Napísať im? Myslíš napísať im list? Ty si idiot, ak im napíšeš list, tak nedostaneš odpoveď. Kto by mal čas písať ti listy?“ Bol som z toho deprimovaný, neuvedomil som si, že sa to dostalo do tohto bodu. Takže sa musím vzdať svojho panictva, musím si zriadiť e-mailový účet ako všetci ostatní, tak to skrátka je.
Vo svojich dielach kritizujete domestikáciu. Akým spôsobom by sa mohol spustiť opačný proces, teda de-domestikácia? Existuje k súčasnej modernej spoločnosťi životaschopná alternatíva?
To je pravdepodobne najzložitejšia výzva – čo máme na mysli de-domestikáciou alebo „rewilding“ a čo by to zahŕňalo. Je to dosť vratká vec. Ak nechcete akceptovať domestikáciu, potom z definície chcete de-domestikáciu, divoký a slobodný prístup. V minulosti ľudia prežili, mali pestré a snáď ešte kvalitnejšie jedlo – čo by také niečo obnášalo? Je ťažké si to už len predstaviť, nieto ešte študovať. Keď je príroda potlačená alebo odstránená či nahradená domestikáciou, mení sa tým jej povaha. Je to posun alebo zmena, ktorá má tieto veľmi zlé vlastnosti alebo aspekty. Každý vám povie: „To je šialené! De-domestikácia? Je sedem miliárd ľudí, o čom to hovoríte?“ No, v prvom rade, prečo je sedem miliárd ľudí? Nezdá sa, že by spoločnosť zaujímalo, čo spôsobilo túto neprirodzenú populáciu. Vyzerá to, ako keby sme my primitivisti chceli proste vytiahnuť zástrčku a z jedného dňa na druhý nebude žiadna domestikácia. Ale nepoznám nikoho, kto by takto uvažoval. Áno, ľudia by hladovali, pretože nie sme na to vybavení bez prechodového procesu. Ale nie je to čiernobiele. Niekto povedal, že primitivisti by šli okolo nemocnice a vypli prúd ľudom na dýchacom prístroji. Ale to nikto nechce urobiť. Ale musí celá planéta zomrieť kvôli sieti, tomuto stroju, ktorý všetko zabíja?
Viete, sú rôzne spôsoby, ako veci robiť. Nevylučujte možnosti, ktoré ešte neboli vyskúšané. Ale napriek tomu, že tu sú obrovské prekážky v zmysle kapitálu, pozemkov a podobne, vôbec to nie je nereálne. Pretože, keď na to príde: sú ľudia šťastní, keď žijú domestikované životy? Odpoveď je nie. Ok, znie to dobre, ale čo to znamená, aké konkrétne alternatívy namiesto toho? Myslím, že sa dostávame do bodu, keď sa všetky tieto moderné veci stávajú viac a viac neznesiteľnými. Pamätám si, ako mi jeden človek hovoril: môžete takisto argumentovať proti východu slnka. Inými slovami, nemôžete s tým nič urobiť. A to je treba prekonať, dôležitá je vôľa dostať sa z toho von.
Hlavnou témou tohto Ekofilmu sú odpady. Aké inšpirácie v tejto oblasti možno nájsť v kultúre lovcov a zberačov?
Hmm, úmyselne by nič nevyhodili. Ich prežitie bolo závislé na koherencií ich spoločnosti, kde každý mal svoju rolu. Nemali sklony jednoducho vyhadzovať ako my. Takže u nich nenájdete znečistenie, zbytky, ktoré my produkujeme každý deň. Na ich úrovni mali veľa úžasných riešení. Ktosi mi povedal: znie to ako civilizácia anarchistov. Väčšina ľudí si to ale neuvedomuje, je to širší obrázok.
Akousi módou dnešnej doby je skepticizmus a nihilizmus. Podľa vás je však nutné veriť a dúfať, ale bez ilúzii. Aký je váš recept na to, aby človek nepodľahol pesimizmu?
Nechcem spadnúť do tohto klišé, ale myslím, že čiastočne ide o generačný problém. Bol som dieťa šesťdesiatych rokov, stále som tým ovplyvnený, bolo to výnimočné a dosť magické. Deti, ktoré vyrastali v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch, o tom nič nevedia. Ale áno, viem, že je veľa cynizmu, nihilizmu, vraviacich, že nemôžeme nič urobiť. Bol som prekvapený jednou vecou. Koncom deväťdesiatych rokov tu boli ľudia pripravení bojovať, ale aj iní, čo mi hovorili: „Stojí to za to? Nemyslíte si, že vyhráme, alebo áno? Čo je to za mučeníctvo?“ Nič som im neodpovedal, ale povedal som si sám pre seba: Prečo nevyužiješ túto šancu? Môžeš ísť prvý, môžu ťa zbiť, nie je to hra. Mám veľký rešpekt k ľuďom, ktorí bojujú napriek okolnostiam.
Chceli by ste ešte niečo dodať na záver?
Možno jednu vec. Mohlo by sa zdať, že anarcho-primitivizmus je len ďalšia „ideológia na trhu“. Ale skôr než ideológia je to analytický nástroj, ktorý môže dať veci do perspektívy, ukázať, že sme po milióny rokov žili bez potreby civilizácie a domestikácie. Myslím, že je dôležité snažiť sa, pokiaľ je to možné, udržať si otvorenú myseľ, pýtať sa a nežiť v uzavretom svete nejakej ideológie.