Příspěvek Derrica Jensena z časopisu Earth First! Journal (květen-červen 1998), který přeložili do slovenštiny Wild and Free.
Každé ráno, keď sa zobudím, pýtam sa sám seba, či by som mal ďalej písať alebo ísť vyhodiť do vzduchu nejakú priehradu. Hovorím si, že by som mal pokračovať v písaní, hoci si nie som istý, či je to správne. Napísal som knihy a aktivizoval som sa, ale nie je to ani nedostatok slov ani nedostatok aktivizmu, čo zabíja lososy tu na Severozápade (pozn. prekl., v USA). Sú to priehrady. Každý kto vie niečo o lososoch vie, že priehrady musia odísť. Každý kto vie niečo o politike vie, že priehrady zostanú. Vedci študujú, politici a obchodníci klamú a zdržujú, byrokrati robia fingované verejné stretnutia, aktivisti píšu listy a tlačové správy, a lososy stále zomierajú. Nanešťastie nie som sám s mojou neschopnosťou alebo neochotou konať. Napríklad, členovia nemeckého odbojového hnutia proti Hitlerovi od roku 1933 do 1945 prejavovali ohromnú slepotu až príliš známu: Napriek tomu, že vedeli, že Hitler by mal byť odstránený k vytvoreniu “slušnej” vlády, trávili viac času vytváraním papierových verzií tejto teoretickej vlády, namiesto toho, aby ho odstránili. Nebol to nedostatok odvahy, ktorý spôsobil túto slepotu, ale skôr chybný zmysel morálky. Karl Goerdeler, napríklad, hoci bol neúnavný vo vytváraní tejto novej vlády, vytrvalo odsudzoval zavraždenie Hitlera, veriac, že keby s ním sedel tvári v tvár, Hitler by povolil.
My tiež trpíme touto slepotou a musíme sa naučiť rozlišovať medzi pravou a falošnou nádejou. Musíme eliminovať falošné nádeje, ktoré nás oslepujú k skutočným možnostiam. Verí niekto skutočne, že naše protesty spôsobia to, že Weyerhaeuser alebo iné nadnárodné drevárske korporácie prestanú ničiť lesy? Verí niekto skutočne, že tí istí korporační správcovia, ktorí hovoria, že “dúfame, že lososy vyhynú, aby sme už len mohli pokračovať žiť ďalej” (Randy Hardy z Bonneville Power Association) budú konať inak, a nie tak, aby naplnili svoje túžby? Skutočne niekto verí tomu, že je možné zastaviť vzor vykorisťovania taký starý ako je naša civilizácia legislatívne, súdne alebo inými prostriedkami, než úplným odmietnutím myslenia, ktoré konštruuje toto vykorisťovanie, nasledujúc činmi založenými na tomto odmietnutí? Skutočne niekto verí, že tí, ktorí ničia svet prestanú len preto, že ich o to budeme milo žiadať alebo pretože mierumilovne uzamkneme svoje ruky pred ich kanceláriami?
Možno je niekoľko takých, ktorí stále veria, že účelom vlády je chrániť svojich občanov pred aktivitami tých, ktorí ničia. Opak je pravdou:
Politický ekonóm Adam Smith sa nemýlil, keď vyhlásil, že hlavným účelom vlády je chrániť tých, ktorí vedú ekonomiku pred hnevom postihnutých občanov. Očakávať od inštitúcií, aby robili inak než otravovať vodu, zbavovať svahy od porastu, eliminovať alternatívne spôsoby života a dopúšťať sa genocídy je neodpustiteľne naivné.
Mnohí nemeckí konšpirátori váhali s odstránením Hitlera z úradu, pretože sľúbili lojalitu jemu a jeho vláde. Ich ohľady spôsobili viac váhania než ich strach. Koľkí z nás ešte musia vykoreniť chybné zvyšky viery v legitímnosť tejto vlády, ktorej sme ako deti prisahali vernosť? Koľkí z nás nedokážu prekročiť hranicu k násilnému odporu, pretože stále veríme, že tento systém je možno nejako reformovateľný? A ak tomu neveríme, tak na čo čakáme? Ako správne poznamenal Shakespeare, “Takto robí svedomie zbabelcov z nás všetkých.”
Možno hovoríte, že porovnaním našej vlády s Hitlerovou, tento prípad zveličujem. Nie som si istý, že by s tým súhlasili lososy, ani rysy, ani ľudia z Peru, Irian Jaya, Indonézie alebo v hociktorom inom mieste, kde ľudia platia svojimi životmi za aktivity našej kultúry.
Ak chceme prežiť, musíme si uvedomiť, že zabíjame nekonaním rovnako ako konaním. Musíme si uvedomiť, že, ako napísal Hermann Hesse, “Zabíjame vtedy, keď zatvárame svoje oči voči chudobe, utrpeniu alebo potupe. Zabíjame, pretože je to jednoduchšie, súhlasíme, alebo predstierame schvaľovanie zdegenerovaných sociálnych, politických, vzdelávacích a náboženských inštitúcií, namiesto toho, aby sme proti nim rázne bojovali.”
Hlavnou – a v mnohých smeroch jedinou – otázkou našej doby je táto: Aké sú rozumné, vhodné a efektívne reakcie na ohavne zničujúce správanie? Ako často, tí, čo pracujú na spomalení tohto ničenia vedia jasne popísať problémy. Kto by nevedel? Problémy nie sú ani nepatrné ani kognitívne spochybniteľné. Ale aj keď sme postavení pred emocionálne skľučujúcu úlohu vytvorenia odpovede na tieto zreteľne nevysvetliteľné problémy, vo všeobecnosti trpíme zlyhaním nervov a predstavivosti. Gandhi napísal list Hitlerovi, kde ho žiadal, aby zastavil páchanie ukrutností a bol zmätený, keď to nefungovalo. Ja naďalej posielam listy editorovi lokálnych korporačných novín poukazujúc na nepravdy a som ustavične prekvapený ďalšou absurditou.
Nenavrhujem, že by dobre namierený program asasinácií vyriešil všetky naše problémy. Keby to bolo také jednoduché, nepísal by som teraz túto esej. Zavraždenie Slada Gortona a Larryho Craiga, napríklad, dvoch senátorov zo Severozápadu, ktorých práca by mohla byť vľúdne opísaná ako trvale ekocídna, by nespomalilo ničenie o nič viac než napísanie im listu. Ani ojedinelí ani sami, Gorton a Craig sú len nástrojmi pre uzákonenie ekocídy, rovnako ako priehrady, korporácie, motorové píly, napalm a atómové zbrane. Ak by ich niekto chcel zabiť, iní by prišli na ich miesto. Ekocídne programy, ktoré majú pôvod v narušenej psychike Gortona a Craiga by zomreli s nimi, ale spoločná povaha impulzov v rámci našej kultúry by pokračovala naplno, čo by robilo výmenu tak jednoduchú ako je kúpa novej motyky.
Hitler bol tiež zvolený legálne a “demokraticky” rovnako ako Craig a Gorton. Hitler tiež prejavil nutkanie smrti svojej kultúry dostatočne jasne, aby uchvátil srdcia tých, ktorí ho zvolili k moci a aby udržal lojalitu miliónov, ktorí aktívne vykonávali jeho plány. Hitler, tak ako Craig a Gorton, tak ako George Weyerhaeuser a ostatní riaditelia korporácií, nekonal sám. Prečo potom medzi nimi rozpoznávam rozdiely?
Súčasný systém sa už začal rúcať pod váhou svojich ekologických prehreškov, a tuto môžeme pomôcť. Prenesením našej lojality od nelegitímnych ekonomických a vládnych entít našej kultúry ku krajine, náš cieľ musí byť chrániť, akýmikoľvek možnými prostriedkami, ľudských a mimoľudských obyvateľov našej vlasti. Náš cieľ, tak ako cieľ demolačnej čaty na budove v centre mesta, musí byť pomôcť našej kultúre spadnúť na mieste, aby pri jej páde zobrala čo najmenej životov.
Diskusia vopred predpokladá odstup, a fakt, že hovoríme či násilie je vhodné, mi napovedá, že sa zatiaľ nedostatočne zaujímame. Je tu druh akcií, ktoré sa nevynárajú z diskusie, z teórie, ale namiesto toho z našich tiel a zo Zeme. Tá akcia je včela, ktorá uštipne, aby chránila svoj úľ; je to matka grizly, ktorá sa postaví vlaku, aby obraňovala svoje mladé; je to hovorkyňa Zapatistov Cecelia Rodriguez hovoriac, “Mám otázku pre tých mužov, ktorí ma znásilnili. Prečo ste ma nezabili? Bolo chybou ušetriť môj život. Ja nebudem ticho – netraumatizovalo ma to do miery paralýzy.” Je to aktivista kmeňa Ogoni Ken Saro-Wiwa, zavraždený Nigérskou vládou na naliehanie firmy Shell, ktorého posledné slová boli, “Pane, zober si moju dušu, ale boj bude pokračovať!” Sú to tí, ktorý sa zúčastnili vo Varšavskom povstaní geta. Je to Šialený kôň, Sediaci Býk a Geronimo. Sú to lososy hádžuci sa o betón, používajúci jedinú vec ktorú majú, svoje telo, aby sa pokúsili zlomiť to, čo ich drží preč od ich domovov.
Neverím tomu, že otázka či používať násilie je tá správna. Namiesto toho, otázka by mala byť: Cítiš tú stratu v dostatočnej miere? Kým o tom budeme abstraktne diskutovať, máme ešte veľa čo stratiť. Ak začneme cítiť v našich telách ohromnosť a prázdnotu, to čo denne strácame, neporušené prírodné komunity, hodiny zapredané pre mzdu, detstvo stratené pre násilie, možnosť žien prechádzať sa bez strachu, budeme vedieť presne, čo máme robiť.