Překlad z knihy Endgame, převzato z webu Wild and Free.
Domorodí ľudia majú úplne iný vzťah k sebe a ku krajine, založený na vnímaní “prírody” ako pozostávajúcej z bytostí (vrátane ľudí), s ktorými chce vstúpiť do vzťahu, nie objekty na vykorisťovanie. Toto viem tiež: tí, ktorí obraňujú krajinu, ktorú milujú, obraňujú krajinu, ktorú milujú, a tí, ktorí krajinu ničia, ju nemilujú, inak by ju predsa neničili.
Časť, ku ktorej sa chcem dostať, je to, že tí, ktorí si cenia veci a kontrolu nad životom, sú skôr schopní zabíjať kvôli získaniu vecí a kontroly, ako keby tieto hodnoty boli rezervované. Očividne: cenia si viac veci a kontrolu než si cenia život. Ako vidíme na druhej strane, ak my si ceníme život nad kontrolou alebo vecami, je pravdepodobnejšie, že nebudeme schopní zabiť ani, aby sme život obraňovali. Ak prídu tieto dve skupiny s rôznymi hodnotami do konfliktu, táto účelová rozdielnosť vytvára groteskne nerovnú súťaž, alebo ak mi to dovolíte takto pomenovať, bitku.
Toto sa ukázalo byť pravdivým pri sprisahaniach proti Hitlerovi. Mnoho sprisahancov sa hádalo o tom, či zabiť Hitlera, keď ľahkovážne zapríčiňoval smrť miliónov ľudí. Dokonca počas pokusu o atentát 20. júla 1944 sprisahanci iba zadržali Hitlerových prisluhovačov. Keď sa v tú noc atentát nepodaril, tí istí prisluhovači neváhali zabiť sprisahancov, alebo prinajmenšom tých šťastnejších, iných pred smrťou mučili.
Znovu a znovu sme videli túto nerovnosť vo vzťahoch medzi civilizovanými a pôvodným obyvateľstvom. Môžeme čítať správu za správou o domorodých ľuďoch vítajúcich civilizovaných hostí, ohadzujúcich ich darmi, dávajúcich im jedlo, nechávajúcich ich nažive, a môžeme čítať správu za správou o civilizovaných, ktorí zabíjajú, vykoreňujú, zotročujú domorodé obyvateľstvo. Niekoľko rokov dozadu som počul správu od indiánskeho spisovateľa Shermana Alexie, ktorý hovorí, žeby si prial byť nažive päťsto rokov dozadu, aby mohol privítať Krištofa Kolumba. Alexie popisuje, čo by Kolumbovi urobil s lukom a šípom, alebo mačetou, alebo sekerou, alebo zbraňou, alebo motorovou pílou, potom zakončil tvrdením, “Nie, neurobil by som to. Pozval by som ho dnu a ponúkol by som mu večeru, pretože to je to, čo moji ľudia robia.”
A toto urobili mnohí indiáni. Niektorí sa časom naučili, že ich veľkorysosť a láskavosť bola nielen zle zameraná, ale v tomto prípade samovražedná. Samozrejme, niektorí indiáni sa bránili. A keď to urobia? “Vo vojne nech zabijú niekoľkých z nás; my ich zničíme všetkých.” (Thomas Jefferson)
To isté vidíme dnes, každú chvíľu každého dňa. Tí, ktorí riadia vlády a korporácie rutinne klamú, kradnú, podvádzajú, vraždia, uväzňujú, mučia, vykoreňujú iných, nechávajú ľudí zmiznúť. Vyrábajú a používajú nespočetný počet zbraní. Na druhej strane my robíme skutočne žartovné papierové masky a obsažné transparenty. Niektorí z nás dokonca píšu skutočne hrubé knihy. Snažíme sa konať čestne.
Nie je samozrejme nič zlé s čestným jednaním, a vedieť sa vcítiť do duševných pochodov druhého. Obe sú to dobré a dôležité veci. Tieto kvality by mali viesť naše životy. Ale čo urobíme, keď sme tvárou v tvár s ľuďmi, ktorí sami nie sú čestní a ktorým chýba empatia.
Súčasťou problému je vo všeobecnosti to, že tí čo zneužívajú vedia, čo chcú a vedia čo urobia, aby to dostali. Chcú kontrolovať všetko čo môžu a zničiť to, čo nemôžu kontrolovať. Urobia všetko, aby to dosiahli. My, na druhej strane, väčšinou nevieme čo skutočne chceme, a v každom prípade si nie sme istí, čo by sme urobili, aby sme to dosiahli.
Ja viem, čo chcem. Chcem žiť vo svete s viac divokými lososmi každý rok než ten tok predtým, vo svete s viac sťahovavými spevavými vtákmi každý rok než ten rok predtým, vo svete s viac divokými tigrami a medveďmi grizly a veľkými opicami a mečiarmi obyčajnými. Chcem žiť na planéte, na ktorej sa dá žiť.
A viem čo urobím, aby som sa tam dostal. Otázka znie: Pridáš sa k tejto snahe?
Napádal som nádej mnoho rokov. Úprimne, nemám jej veľa, a myslím si, že je to dobre. Z časti je nádej tým, čo nás drží pripútaných k systému. Po prvé je tu falošná nádej, že sa zrazu nejako nevysvetliteľne systém zmení. Alebo, že nás zachráni technológia. Alebo Veľká Matka. Alebo bytosti z Alfa Centauri. Alebo Ježiš Kristus. Alebo Santa Claus. Všetka táto falošná nádej – všetko to prepúšťanie našej sily – vedie k nečinnosti, alebo prinajmenšom k neefektívnosti: ako napríklad, by konal Philip Berrigan, keby neveril – nedúfal, že ho boh vyslobodí?
Jeden dôvod prečo zostala moja mama s mojím otcom bol, že v 50tych a 60tych rokoch neboli žiadne útulky pre týrané ženy, a iný bol ten, že mala falošnú nádej, že on sa zmení.
Falošná nádej, ako som už písal inde, nás púta k depresívnym situáciám, a zaslepuje nás pred skutočnými možnosťami. Skutočne niekto verí, že Weyerhauser prestane odlesňovať len preto, že ich pekne poprosíme? Skutočne niekto verí, že Monsanto prestane monsantovať len preto, že ich pekne poprosíme? Ak by sme len dostali do Bieleho Domu demokrata, ako sa zvykne hovoriť, všetko bude v poriadku. Ak len presadíme ten alebo tamten kúsok legislatívy, budú veci v poriadku. Ak len zastavíme prijatie toho alebo tamtoho kúsku legislatívy, všetko bude v poriadku. Hovno. Veci nebudú v poriadku. Už teraz nie sú v poriadku, a zhoršujú sa.
Jedna z najchytrejších vecí, ktorú urobili Nacisti židom bolo začleniť racionalitu, začleniť nádej. Na každom kroku na ceste bolo v najlepšom racionálnom záujme židom neodporovať. Mnoho Židov malo nádej – a táto nádej bola kultivovaná Nacistami, že keď budú hrať ich hru, dodržiavať pravidlá nastolené tými, čo boli pri moci, tak ich životy sa nezhoršia, nebudú zavraždení. Dostal by si radšej identifikačnú kartu, alebo by si radšej odporoval a pravdepodobne prišiel pri tom o život? Šiel by si radšej do ghetta (rezervácie), alebo by si radšej odporoval a pravdepodobne prišiel pri tom o život? Nastúpil by si radšej do vozňa pre dobytok alebo by si radšej odporoval a pravdepodobne prišiel pri tom o život? Vošiel by si radšej do spŕch alebo by si radšej odporoval a pravdepodobne prišiel pri tom o život?
Ale poviem vám niečo dôležité: Židia, ktorí sa zúčastnili povstania vo Varšavskom Gete, vrátane tých, ktorí si mysleli, že idú do samovražedných misií, mali vyššiu mieru prežitia než tí, ktorí sa podriadili. Nikdy na to nezabudnime.
Nie je to len falošná nádej, ktorá drží tých, ktorí sa podriaďujú, pripútaných. Je to nádej sama.
Ako nám hovoria, nádej je naším svetlom v tme. Je naším svetlom na konci dlhého temného tunela. Je to lúč svetla, ktorý sa napriek všetkým prekážkam dostane do našich väzenských ciel. Je to náš dôvod pre vytrvalosť, naša ochrana proti zúfalstvu (ktorému sa musíme za každú cenu, vrátane ceny našich zmyslov a sveta vyhnúť). Ako by sme mohli pokračovať, keď nemáme nádej?
Všetkých nás učili, že nádej v lepšie budúce nebo je a musí byť naša útecha v terajšej bolesti. Som si istý, že si spomínaš na príbeh Pandory. Dali jej pevne uzavretú skrinku, a bolo jej povedané, aby ju nikdy neotvorila. Ale, zvedavo ju otvorila a von z nej vyleteli pohromy, bolesť a neplecha, pravdepodobne nie v tomto poradí. Príliš neskoro priklepla zátku. Iba jedna vec zostala uzatvorená v skrinke: nádej. Nádej, pokračuje príbeh, bola jediným dobrom, ktoré skrinka držala medzi toľkým zlom, a do dnešného dňa zostáva jedinou útechou pri ľudskom nešťastí.
Fortune = šťastie: z Latinského fortuna, príbuzné latinskému fort-, fors, šanca, šťastie. To znamená, že to nešťastie, ktoré by nádej mala zmierniť, je len zatratená smola, nezávislá od okolností, ktoré vieme zmeniť. Ja nevidím ako je smola zapletená do mizerných volieb, pre ktoré sa denne rozhodujeme a tak dovoľujeme civilizácii pokračovať v ničení zeme.
Čím viac rozumiem nádeji, tým viac si uvedomujem to, že nádej namiesto toho, aby bola útechou, si vlastne vždy zaslúžila byť v tej skrinke s pohromami, bolesťami a neplechou, že slúži potrebám mocných tak isto ako viera vo vzdialené nebo, táto nádej nie je skutočne ničím viac než len svetskou verziou toho istého nebo/nirvána.
V skutočnosti je nádej kliatbou, skazou.
Hovorím to nielen kvôli milému budhistovi, ktorý povedal, “Nádej a strach naháňajú jeden druhému chvosty”. Bez nádeje nie je žiaden strach, nielen preto, že nás nádej odvádza od súčasnosti, od toho kto a kde sme práve teraz a k nejakému vymyslenému budúcemu štádiu. Hovorím to preto, čo nádej je.
Viac alebo menej všetci z nás nariekajú viac alebo menej bez konca o nádeji. Neverili by ste, alebo by ste možno verili, koľko vydavateľov koľkých magazínov povedali, že odo mňa chcú, aby som písal o apokalypse, a potom mi odporúčali, aby som sa postaral o to, nechať čitateľov s pocitom nádeje.” Ale čo presne je nádej? Na prednáške, minulú jar sa ma niekto opýtal, nech ju definujem. Nevedel som, tak som obrátil otázku na publikum. Tu je definícia, na ktorú sme všetci prišli: Nádej je túžbou za budúci stav, nad ktorým nemáte žiadnu moc. Znamená to, že ste v podstate bezmocní.
Porozmýšľajte o tom. Napríklad nejdem povedať, že dúfam, že zajtra niečo zjem. Jednoducho to urobím. Nedúfam, že sa práve teraz znovu nadýchnem, ani že skončím písanie tejto vety. Jednoducho to urobím. Na druhej strane dúfam, že keď nabudúce poletím lietadlom, že nespadne. Dúfať v nejaký výsledok znamená, že nad tým nemáte žiadnu kontrolu.
Tak dúfa mnoho ľudí, že dominantná kultúra prestane ničiť planétu. Pritom, že to povedia, garantujú tomu prinajmenšom jeho krátkodobé pokračovanie, a dávajú mu moc, ktorú nemá. Tiež odstupujú od svojej vlastnej moci.
Ja nedúfam, že lososy prežijú. Ja spravím, čo bude treba, aby ich dominantná kultúra nevyhubila. Ak lososy chcú odísť, pretože sa im nepáči, ako sa k ním správajú, kto by im to vyčítal? Poviem im dovidenia, a budú mi chýbať, ale ak nechcú odísť, nedovolím civilizácii, aby ich zničila. Spravím všetko, čo bude treba.
Ja nedúfam, že civilizácia sa zrúti, a to čo najskôr. Ja spravím čo bude treba, aby sa to stalo.
Ak si uvedomíme stupeň moci, ktorú vlastne máme, už viac vôbec nemusíme “dúfať”. My tú robotu jednoducho spravíme. Zabezpečíme, aby lososy prežili. Zabezpečíme, aby prežili prériové psy. Zabezpečíme, aby prežili tigre. Urobíme všetko čo bude treba.
Casey Maddow napísal, že keď zomrie filozofia, začína sa akcia. Ja by som k tomu povedal, že keď prestaneme dúfať pre vonkajšiu asistenciu, keď prestaneme dúfať, že sa táto hrozná situácia, v ktorej sme, nejako sama vyrieši, keď prestaneme dúfať, že sa situácia nejako nezhorší, potom sa konečne staneme slobodní – skutočne slobodní – a začneme čestne pracovať na tom, aby sme to úplné vyriešili. Ja by som povedal, keď zomrie nádej, začína akcia.
Som si istý, že všetci sme už počuli to klišé o tom, ako majú Eskimáci niečo ako 97 pomenovaní pre sneh. Končí to tým, že to je somarina. Po prvé, oni nie sú Eskimáci, ale Inuiti. Po druhé, naše preložené výrazy ich slov pre sneh nie sú vôbec také zaujímavé, niečo ako “hebký sneh”, “tvrdý sneh”, “studený sneh”, atď. Dôvod prečo majú toľko výrazov pre sneh je ten, že nemajú prídavné mená ako my.
V rámci týchto riadkov si jednak myslím, že potrebujeme viac slov v angličtine pre násilie. Je absurdné, že to isté slovo sa používa na opísanie niekoho kto znásilní, mučí, zmrzačí a zabije dieťa; a niekoho kto zastaví toho zabijaka tým, že ho strelí do hlavy. To isté slovo použité na opísanie leva horského zabíjajúceho vysokú zver jedným rýchlym uhryznutím do chrbtice je používané na opísanie civilizovaného človeka hrajúceho sa s dieťaťom podozrivého. To isté slovo používané často na popísanie rozbitia okna (federálnymi agentmi sú Earth Liberation Front a Animal Liberation Front považované za “teroristickú” hrozbu číslo jedna, napriek tomu, že ešte nikoho nezranili, ich násilie je to, že ničia majetok) sa používa k opísaniu zabitia riaditeľa korporácie a používa sa na opísanie toho, že ten riaditeľ produkuje toxíny, ktoré vyvolávajú rakovinu u ľudí po celom svete. Hádajte, čo to posledné nevolajú násilím. Nazývajú to produkcia.
Niekedy mi ľudia hovoria, že sú proti všetkým formám násilia. Zopár týždňov dozadu mi zavolal jeden pacifistický aktivista, ktorý povedal, “Násilie nikdy nič nevyrieši a mimo toho je to fakt hlúpe.”
Spýtal som sa, “Proti ktorým druhom násilia si?”
“Proti všetkým.”
“Ako ješ? Ako vylučuješ? Z perspektívy mrkvy a črevnej flóry v tomto poradí, toto jednanie je veľmi násilné.”
“Nebuď absurdný”, povedal. “Vieš čo myslím.”
Vlastne, nevedel som. Definície násilia, ktoré normálne používame sú neuveriteľne rozmliaždené, hlavne pre také emóciami nabité, morálkou naplnené, existenciálne vitálne a politicky dôležité slovo. Táto rozmliaždenosť robí našu prednášku okolo násilia ešte viac bezvýznamnejšou, aké by inak bolo, čo vlastne o tom veľa hovorí.
Môj rozhovor s tým pacifistom ma dostal k rozmýšľaniu po prvé o definíciách násilia, a po druhé o jeho kategóriách. Tak ako ten pacifista, sú takí, ktorí oprávnene hovoria o vzťahu slov násilie a narušenie. Hovoria, že pretože lev horský nenarušuje vysokú zver, ale ju jednoducho zabije, aby sa najedol, že to vlastne nie je násilím. Podobne človek, ktorý zabije vysokú zver nepodnikne čin násilia tak dlho, kým predátor, v tomto prípade človek, nenarušuje fundamentálny vzťah medzi predátorom a korisťou: inými slovami, tak dlho, kým predátor prevezme zodpovednosť za pokračovanie tej druhej komunity. Narušenie a tak aj násilie, by bolo prítomné len porušením tohto puta. Mám veľmi rád túto definíciu.
Tu je ďalšia definícia, ktorá sa mi páči pre rôzne dôvody: “Čin násilia je akýkoľvek čin, ktorý spôsobuje fyzické alebo psychické ublíženie tomu druhému.” Túto mám rád, pretože jej veľkosť nám pripomína všadeprítomnosť násilia, a myslím si, že takto trochu demystifikuje násilie. Takže, hovoríte, že ste proti násiliu? Nuž, v tomto prípade ste proti životu. Ste proti akejkoľvek zmene. A dôležitou otázkou sa stáva, proti akým druhom násilia ste?
Čo samozrejme vedie k tej druhej veci, o ktorej som rozmýšľal, kategórie násilia. Ak nám nevadí byť trochu ad hoc, môžeme pekne jednoducho rozdeliť násilie do rôznych druhov. Je tu napríklad rozdiel medzi neúmyselným a úmyselným násilím, rozdiel medzi náhodným stúpením na hada a urobením tak úmyselne. Potom je tu kategória neúmyselného, ale plne očakávaného násilia. Kedykoľvek jazdím autom môžem plne očakávať, že rozmliaždim hmyz predným sklom. Zabiť tú alebo onú mušku je nehoda, ale smrť niektorých mušiek je nevyhnutná, keď uvážime čo robím. Je tu rozdiel medzi priamym násilím, ktoré urobím ja sám, a násilím, ktoré si objednám. Pravdepodobne George Bush osobne neuškrtil žiadne iracké deti, ale on nariadil ich smrť nariadením invázie (smrť toho alebo tamtoho irackého dieťaťa je možno nehodou, ale smrť niektorých detí je nevyhnutná, keď uvážime čo nariadil, aby bolo vykonané.) Ďalší druh násilia by bol systematický, a preto často skrytý. Už dlho viem, že výroba pevného disku môjho počítača je extrémne toxickým procesom a spôsobuje rakovinu ženám v Thajsku a inde, kde ho dávajú dokopy, ale až dodnes som nevedel, že výroba bežného počítača si vyžaduje okolo dvoch ton surovín (236 kg fosílnych palív, 22 kg chemikálií, a 1635 kg vody; 2 kg fosílnych palív a chemikálií a 32 kg vody sa používa len na výrobu jedného 2 gramového pamäťového čipu.) Moja kúpa počítača zo sebou prináša tieto skryté formy násilia.
Je tiež násilie zanedbaním. Nenasledovaním príkladu Georga Elsera a nechcením odstrániť Hitlera, dobrí Nemci boli vinní za následky, ktoré Hitler spôsobil svetu. Neodstránením priehrad som vinný ja za ich následky na krajinu.
Je násilie spôsobované mlčaním. Poviem vám niečo čo som urobil, alebo skôr neurobil, čo mi spôsobilo viac hanby ako hocičo iné čo som kedy urobil alebo neurobil v mojom živote. Jeden večer pred niekoľkými rokmi som vychádzal z drogérie. Muž, ktorý bol bezpochybne bezdomovcom a rovnako aj alkoholikom (a opitý) ku mne pristúpil a pýtal peniaze. Povedal som mu úprimne, že nemám žiadne drobné. On mi napriek tomu s rešpektom poďakoval a poprial dobrý večer. Pokračoval som ďalej. Počul som povedať toho muža niečo k niekomu, kto bol za mnou. Potom som počul hlas iného muža povedať, “Vypadni odo mňa do rite!”, nasledované buchotom päste udierajúcej človeka. Keď som sa otočil, uvidel som mladého muža s dozadu ulízanými čiernymi vlasmi a v saku tĺcť do tváre toho bezdomovca. Vykročil som k nim. A potom? Nič som neurobil. Videl som toho obchodníka udrieť toho druhého ešte dvakrát, utrieť si ruku o svoje nohavice, potom odísť k svojmu autu. Pristúpil som bližšie k bezdomovcovi. Otočil sa ku mne. Jeho oči hovorili, že nič necíti. Nič som nepovedal. Odišiel som domov.
Ak by som to mal spraviť znovu, neurobil by som ten čin násilia nečinnosťou a mlčaním. Postavil by som sa medzi nich a povedal by som tomu mužovi, ktorý bol konal to priame násilie, “Ak chceš niekoho udrieť, udri prinajmenšom toho, kto môže udrieť späť.”
Je tu násilie klamaním. Zopár stránok dozadu som sa zmienil o tom, že žurnalista Julius Streicher bol obesený v Nurenbergu pre jeho podnecovanie Nacistického holokaustu. Toto o ňom povedal jeden žalobca: “Je pravda, že tento obžalovaný bol menej účastný pri fyzických splnomocneniach zločinov proti židom. Návrh obžaloby je, že jeho zločin nie je menej horší pre tento dôvod. Žiadna vláda na svete…by nemohla začať a uviesť do činnosti politiku masového vyvražďovania bez ľudí, ktorí by ich obhajovali a podporovali. Bolo to úlohou vzdelávania ľudí, produkovania vrahov, vzdelávať ich a otravovať ich nenávisťou, čím sa Streicher previnil. V skoršom období kázal perzekúciu. Keď sa uskutočnila perzekúcia, kázal vyhladenie a zničenie. … Tieto zločiny… by sa nikdy neboli stali, keby nebol on a iní ako on. Bez neho, Kaltenbruneri, Himmlerovci… by nemali nikoho, kto by vykonával ich rozkazy.” To isté dnes platí pre úlohu korporačných novín v ukrutnostiach páchaných vládami a korporáciami, ak je vôbec medzi nimi nejaký významný rozdiel.
Roky som sa sám seba pýtal (a aj mojich čitateľov), či títo propagandisti – obyčajne volaní korporační alebo kapitalistický žurnalisti – sú zlí alebo hlúpi. Váhal som deň čo deň. Najčastejšie si myslím, že oboje. Ale dnes si myslím, že sú zlí…
Všetci spisovatelia sú propagandisti. To neznamená, že my všetci sme klamári. Niektorí sú klamári. Niektorí nie sú.
Celá kultúra je založená na klamstvách, od toho najintímnejšieho a osobného, až k tomu najglobálnejšiemu. Najmúdrejšie riadky, ktoré som kedy napísal boli v mojej knihe “Reč staršia než slová”: “Pre udržiavanie nášho spôsobu života musíme klamať jeden druhému a hlavne sebe. Nie je dôležité, aby tieto lži boli obzvlášť vierohodné, stačí, že sú postavené ako bariéry k pravde. Tieto bariéry pravdy sú potrebné, pretože bez nich by sa mnoho ohavných činov stalo nemožnými. Pravde sa treba za každú cenu vyhnúť.” Členovia násilných rodín klamú jeden druhému a sebe, aby ochránili násilných páchateľov (presvedčia samých seba – a sú presvedčovaní páchateľmi a celou rodinnou štruktúrou – že ochraňujú samých seba). A aby udržali funkčné ich násilné sociálne štruktúry. Členovia tejto násilnej kultúry klamú jeden druhého a sebe, aby ochránili násilných páchateľov tejto kultúry, a aby udržali funkčné ich násilné sociálne štruktúry. Hovoríme si, že môžeme ničiť planétu – alebo tých z nás, ktorí sa starajú, dovolíme, aby bola ničená – a tak aj žijeme. Hovoríme si, že môžeme neustále používať viac energie než k nám príde ročne zo slnka. Hovoríme si, že 90 % úbytok veľkých rýb v oceánoch snáď nie je bezdôvodný. Nahovárame si, že ak budeme dostatočne mierumilovní, že tí pri moci prestanú zabíjať. Nahovárame si, že civilizácia je najvytúženejšia forma sociálneho poriadku, alebo naozaj tá jediná. Nahovárame si, že veci budú v poriadku.
Sú i iné druhy násilia. Je tu to nutné násilie zabíjania kvôli potrave, či už zabíjame lososa alebo mrkvu. A samozrejme môžme vidieť rozdiel v tomto násilí, v tom robenom zvieratám, v tom robenom rastlinám, v tom robenom hubám. Vieme rozlíšiť medzi zjedením mrkvy, čo zabije celú rastlinu, a zjedením kapustového listu, kedy to nie je ten prípad.
Je tu metabolické násilie, násilie konané mojím telom jedlu, ktoré trávim, baktériám, ktoré vylučujem, na invázivných rodoch, ktoré zničia moje biele krvinky. Predpokladám, že tu vôkol nie sú žiadni pacifisti tak tvrdí, žeby mali niečo proti týmto formám násilia.
Je násilie robenéna ľuďoch. Je násilie konané na mimoľudských bytostiach. Je tu násilie konané riekam, horám, oceánom. Je tu násilie robené Zemi. Niektorí vravia, že je násilie robené na ľuďmi vytvorených neživých objektoch. Sú iní, ktorí hovoria, že nie sú také veci ako neživé objekty (ale je dôležitejšie poznamenať, že tí ktorí sa ohradili proti členom Čierneho Bloku rozbíjajúcich okná na Starbucks (nadnárodný reťazec kaviarní), sa pokúsili obraňovať túto korporáciu, nie okná).
Je násilie konané na ľudskej psychike a násilie konané mimoľudským psychikám. Je násilie robené prejavmi.
Je násilie konané vedomou motiváciou. A je násilie robené nevedomou motiváciou.
Je útočné násilie, keď vás chce niekto umučiť k smrti a je obranné násilie, keď budete bojovať späť.
Je násilie konané z nenávisti, a je násilie konané v mene lásky. Je násilie konané zo súcitu. Je násilie konané pre nenásytnosť. Je násilie konané zo strachu. Je násilie konané kvôli moci. Je násilie konané pre hnev. Je násilie konané kvôli prežitiu.
Je násilie konané kvôli toxickým napodobeninám mnohých z týchto. Je násilie robené osamote, a je násilie robené kolektívne.
Je osobné násilie, násilie robené mnou alebo mne alebo osobne sebe a je neosobné násilie, ako je byť otrávený pesticídmi vo vašom jedle, pesticídmi, o ktorých John Stossel hovorí, že tam nie sú.
Je absurdné povedať, že on alebo ona neverí v násilie. Je to ako povedať, že neveríte v smrť. Samozrejme, že niekto môže povedať, že sa nechce zúčastňovať niektorých foriem násilia, tak ako niekto môže povedať, že nechce spôsobovať určité druhy smrti. Ale násilie, tak ako smrť, je jednoducho súčasťou života, nie väčšie nie menšie, nie viac nie menej dôležitejšie než hocičo iné. V skutočnosti je to neoddeliteľné od ostatného. Jedinou otázkou je stupeň nášho uvedomenia si, čo urobíme s tým uvedomením.
Derrick Jensen