Prvá časť eseje, ktorú napísal Bruce Friedrich ako jeho názor na taktiky ALF v hnutí za oslobodenie zvierat. Friedrich je riaditeľom pre politiku v americkom Farm Sanctuary, organizácii na ochranu zvierat, pôsobí tiež v poradnom výbore Kresťanskej vegetariánskej asociácie a je zakladateľom Spoločnosti etických a veriacich vegetariánov. Je vegán a vystupoval tiež v niekoľkých televíznych reláciách.
Obhájenie agitácie a ALF
Niektorí aktivisti z hnutia za práva zvierat tvrdia, že v boji za oslobodenie zvierat sú akceptovateľné iba „nenásilné“ aktivity v tradícii Martina Luthera Kinga a Máhatmá Gándhího (z hľadiska účelu tejto eseje sa na tento typ budem odkazovať termínom „strategické nenásilie“). Títo aktivisti podceňujú taktiku priamej akcie, ktorá obsahuje utajenie a/alebo ničenie majetku a dokonca ju označujú za kontraproduktívnu. Ako je známe, v hnutí za práva zvierat sú ľudia vykonávajúci podobné akcie, ktoré sú v súlade aj s ďalšími smernicami, nazývaní „Animal Liberation Front“ či ALF a ich činy ako „akcie ALF.“
Zástancovia strategického nenásilia ako jedinej prijateľnej taktiky v hnutí za práva zvierat napríklad tvrdia, že podpaľovanie teľacích bitúnkov či nočné vyslobodenie psov z klietok vivisekčných laboratórií a vyhľadanie im dobrého domova, slúži akurát k znepriateleniu ľudí, ktorí by s nami inak mohli súhlasiť a zároveň odčerpáva z nášho hnutia zdroje (ako duševné, tak aj hmotné/monetárne). Ďalej vravia, že nás používanie utláčateľských taktík (napr. utajenie, sabotáž, atď.) z etického hľadiska posúva nižšie na úroveň utláčateľov. Navrhujú, že všetky akcie za sociálnu spravodlivosť, či sa jedná o spravodlivosť pre zvieratá alebo ľudí, musia z morálnych a praktických dôvodov dodržiavať niektoré základné štandardy, nevynímajúc úplnú otvorenosť medzi všetkými zúčastnenými.
Freeman Wicklund, dlhodobý aktivista a bývalý stúpenec ALF, je jedným z mnohých príkladov zastávajúcich tento pohľad. V júli/auguste 1998 v The Animals’ Agenda napísal: „Verím, že ne-gándhiánske akcie ohrozujú udržateľnosť hnutia, solidaritu a možnú efektivitu do takej miery, že sa [teraz] otvorene vyslovujem proti nim.“
Aby bolo jasné, teoretickí aktivisti tohto typu podporujú vzdelávanie, demonštrácie, rozdávanie letákov, tabling (pozn. prekl.: „sedenie“ pri stole s brožúrkami), prednášky a otvorene vykonávanú občiansku neposlušnosť. Podporujú teda veľkú väčšinu aktivít, v ktorých sa aktivisti angažujú. Priama akcia, pri ktorej aktivisti nepreberajú za svoje činy zodpovednosť či priama akcia s použitím dvojitej taktiky sú jedinými aktivitami, s ktorými nesúhlasia.
Takže, táto filozofia by sa napríklad nepostavila proti oslobodeniam sliepok z roku 2001, vykonaných aktivistami z Compassion Over Killing (Washington, DC), Compassionate Action for Animals (Minneapolis, Minnesota) a Mercy for Animals (Dayton, Ohio), ktorí zdokumentovali podmienky ohľadom extrémne zlého zaobchádzania v zariadeniach pre kladenie vajec, zachránili sliepky z batériových klietok, vytvorili videozáznamy a za svoje činy prebrali plnú zodpovednosť. Na rozdiel od zničenia majetku a iných utajených taktík by bol tento druh priamej akcie vnímaný ako akceptovateľný.
Nastavenie hraníc a voľba: Na ktorej strane stojíš?
Pre oboznámenie vás s tým, na ktorej strane stojím a ako som sa tam dostal: v náväznosti na myšlienky od Lea Tolstoja po Mohandasa Gándhího či Martina Luthera Kinga Jr. som na univerzite napísal výskumnú prácu (honors thesis), v ktorej som zosumarizoval to najpodstatnejšie z ich politických programov a pojednal o tom, ako sa prekrývali či líšili. Po univerzite som strávil viac ako 6 rokov vo washingtonskom Catholic Worker, čo je útulok pre rodiny bez domova s verejnou kuchyňou, kde som pracoval na plný úväzok a bez nároku na plat (súčasť Gándhího nenásilného programu). Od roku 1987 som aktivistom za práva zvierat, väčšinu môjho post-univerzitného života som však venoval nenásilnému aktivizmu v mene mieru a spravodlivosti. Ako som už spomenul, tento aktivizmus je orámovaný tradíciou strategického nenásilia.
Ako niekto, kto zoširoka čítal o nenásilnej tradícii a bol opakovane zatýkaný za akty nenásilnej občianskej neposlušnosti, by som chcel spomenúť niektoré argumenty, ktoré sú nesúhlasné voči subverzívnejším taktikám priamej akcie, teda tým, ktorými ALF operuje.
Pre objasnenie: strategické nenásilie podporujem z celého srdca a hlavne z hľadiska našej historickej situácie si dokonca myslím, že akcie tohto charakteru môžu byť, ako miesta odbytu pre väčšinu našej energie, v mnohých ohľadoch omnoho efektívnejšie než aktivity ALF (i keď samozrejme nie pre jednotlivé zvieratá zahrnuté v prípadoch oslobodenia). Plne verím vo vzdelávanie, rozdávanie letákov, otvorené demonštrácie atď.
Nie, že by som s aktivistami, ktorí používajú výhradne strategické nenásilie, nesúhlasil vôbec; je to životná cesta, ktorú som si vybral. Spor mám s aktivistami, ktorí tvrdia, že to je jediná cesta a že štýl priamej akcie ALF je kontraproduktívny a/alebo od podstaty neospravedlniteľný. Kvôli dôvodom uvedeným nižšie cítim silnú potrebu jeho analýzy. To znamená, že z hľadiska dlhodobého boja prikladám akciám ALF veľkú váhu a som absolútne presvedčený, že sú rozumnou odpoveďou na úroveň násilia, ktorému sú dnes zvieratá vystavené.
Hľadanie podnetov v iných hnutiach
Medzi ľuďmi, ktorí sa domnievajú, že v hnutiach za sociálnu spravodlivosť je strategické nenásilie ako jediné prijateľné, sa vyskytuje predpoklad o výhradnej zásluhe Gándhího či Kinga na transformáciách, ktoré sa odohrali v Indii a tiež na juhu USA, teda, že ich akcie a agendy boli jedinými metódami sociálnej zmeny uvedenými do praxe. Zdá sa, že sa na Gándhího a Kinga pozerajú ako na jediných osloboditeľov svojho ľudu a tvrdia, že „Hej, ak to fungovalo tam, mohlo by to fungovať aj tu.“
Po preskúmaní histórie sa skutočne zdá byť nepopierateľné, že strategické nenásilie hralo svoju rolu, bolo však len jednou z taktík – a nie nevyhnutne tou najdôležitejšou či najefektívnejšou. Dôkladnejšia analýza naznačuje, že významná časť hybnej sily vedúcej k zmene pochádza od Nata Turnera, Johna Browna a Malcolma X. V jednom zo živších príkladov z histórie sa USA tiež oslobodilo od Británie prostredníctvom vojny – a jednou z prvých akcií za oslobodenie bolo Bostonské pitie čaju. Páchatelia neboli nikdy zatknutí.
Stojí za to pripomenúť si, že vraždy Kinga aj Gándhího, stelesnení nenásilnej cesty, spôsobili násilné vzbury na strane ich podporovateľov, a že historická objektivita pri zrušení otroctva či občianskych právach v USA, alebo nezávislosti Indie, napovedá, že trvalé sociálne nepokoje a výtržnosti boli základom úspechu týchto hnutí.
Aby sme sa posunuli ďalej, tvrdím, že zahrnutie aktivít ALF do nášho hnutia má praktickú aj morálnu hodnotu. Po praktickej stránke je činnosť ALF náročnejšia ako strategické nenásilie a v niektorých situáciách bude mať nevyhnutne väčší efekt. Dokonca i keby bolo strategické nenásilie pre Indiu a občianske práva v USA tým najlepším (čo nie je až tak jasné, ako som už načrtol), v historickej realite stále existuje mnoho aspektov, ktoré naznačujú, že lekcie od týchto hnutí nemusia byť prenositeľné do našej snahy o oslobodenie zvierat.
Obmedzenia pri extrapolácii Gándhího a Kinga na práva zvierat
Ako jeden z pomerne serióznych či zjavných príkladov je možné uviesť masívne množstvo stúpencov Gándhího a Kinga, ktorí bojovali za svoje vlastné oslobodenie. Ich hnutia zahŕňali a vyžadovali stovky tisíc ľudí, ochotných pochodovať a obetovať sa – z ktorých každý dúfal, že pre seba alebo svojich predchodcov získa niečo naspäť, každý z nich odpovedal na osobný útlak vedený proti nim. Gándhí bol masami natoľko milovaní, že bol schopný presvedčiť ľudí, aby v momente zastavili vzburu. V súčasnosti je len veľmi malá časť populácie USA ochotná vykonať tieto druhy obetí za práva zvierat. Je rozumné počkať, pokiaľ budeme mať masové hnutie, ktoré bude požadovať program pre ustanovenie oslobodenia zvierat? Majú zvieratá toľko času?
Iným príkladom, kedy nie sú historické hnutia za ľudské práva vhodné k replikácii hnutím za oslobodenie zvierat, je Gándhího a Kingov dôraz na požiadavku strategického nenásilia zviditeľnením utrpenia satjagráhov (nenásilných aktivistov) v očiach utláčateľov, aby si uvedomili, že „Tá osoba je ako ja, navzdory tomu, že je [Ind, čierny atď.].“ Gándhí a King hovorili o pohľade do očí utláčateľa počas toho ako vás udieral (vtedy sa vždy používal mužský rod) palicou či striekal požiarnou hadicou, aby sa (pozn. prekl.: prostredníctvom tohto zážitku) napojil na hlbokú a ľudskú úroveň. Je ťažké zmerať či sú zvieratá vystavené ešte väčšiemu utrpeniu akému už boli, verejná empatia sa však musí vyvíjať naďalej. Miliardy zvierat sú nespočetnými spôsobmi mučené bez toho, aby utláčatelia doposiaľ pocítili empatiu potrebnú k sociálnej zmene. Pre hnutie za práva zvierat nie je jednoducho žiadny spôsob ako replikovať tento koncept, ktorý je základom strategického nenásilia.
Gándhí a King taktiež zdôrazňovali silu globálnej mienky z hľadiska víťazstva slobody. Masívna globálna všeľudová mienka v ich mene im poskytla obmedzenú moc, ktorou disponovali. V 30. a 40. rokoch 19. storočia takmer celý svet prechovával úctu ku Gándhímu a podporoval indickú nezávislosť. Podpora ľudských práv v USA bola tak silná, že King v roku 1964, ešte niekoľko rokov pred väčšinou reforiem, ktoré sa nakoniec ujali, získal Nobelovu cenu. Svet bol schopný pozrieť sa na Indiu či USA a povedať, „My to tu nerobíme. Pozri, ako táto krajina zaobchádza so svojim ľudom.“ Bohužiaľ, je nepravdepodobné, že budeme v blízkej budúcnosti schopní vytvoriť masívnu globálnu vzburu kvôli zneužívaniu zvierat.
Gándhí a King taktiež horlivo hovorili a písali o potrebe satjagráhov, ktorí by s radosťou “zaplnili väznice“ či „vstúpili do väzenia ako keď ženích vstupuje do svadobnej siene“. Akokoľvek si prajem, aby sme mali dostatok osloboditeľov zvierat k „zaplneniu väzníc“, v tomto historickom momente ich však nemáme. Žiaľ, opakujem, že hnutie za oslobodenie zvierat je špecifické a je ťažké ho porovnávať s akýmkoľvek sociálnym hnutím z minulosti.
A len pre vyjasnenie, utláčatelia neprestajne tvrdo bojovali, aby si udržali kontrolu, navzdory tomu akú mali tieto osloboditeľské hnutia silu, akú výhodu mali v tom, že sú rovnakého druhu ako utláčatelia, že mali ľudí ochotných dať sa uväzniť a podobne. Ako už bolo spomenuté, pohľad do histórie naznačuje, že násilní revolucionári boli nepochybne rovnako nepostrádateľnými ako tí nenásilní.
Ktoré sociálne hnutia z minulosti teda môžeme použiť, ak na hnutie za zvieratá nemôžeme aplikovať skúsenosti Gándhího a Kinga? Bližšie k situácii, v ktorej sa s hnutím za práva zvierat nachádzame, sa mi pozdáva hnutie za zrušenie otroctva a celoeurópsky nacistický odpor, pretože v nich boli zapojení ľudia obhajujúci a konajúci v záujme iných (i keď, okrem iných rozdielov, dokonca aj tieto hnutia vytvorili podpornú globálnu mienku a mali exponenciálne viac podporovateľov ako má dnes oslobodenie zvierat). Pri mnohých príležitostiach som skeptikom odpovedal tým, že zničenie nástrojov útlaku je v poriadku, pričom som zdôraznil, že by dnes ktokoľvek pri pohľade do histórie podporoval ich zničenie, ak by sa jednalo o nacistické plynové komory či otrokárske lode. Nepochybujem o tom, že sa pohľad do histórie jedného dňa bude upierať na fakt, že predmety mučenia a útlaku zvierat či ľudí sú z rovnakej kategórie a zaslúžia si byť zničené.
Pokiaľ ide o aktivity ALF, súhlasil by som s predstaviteľmi strategického nenásilia tvrdiacimi, že nie sme v historickom priestore, v ktorom by sme mohli zmobilizovať dostatok ľudí k tomu, aby boli spomenuté taktiky natoľko efektívne, ako keby sa objavovali v širšej miere. Avšak, len prosté pripustenie ich ospravedlnenia v prípade, ak by sa diali na pravidelnej báze, ničí podporu argumentu, že sú od podstaty kontraproduktívne.
S tak veľkým ekonomickým tlakom proti hnutiu za zvieratá (na začiatok spomeňme reklamu), s malou podporou, bez hlasov od samotných utláčaných (minimálne nie v uliciach od väzňov požadujúcich spravodlivosť), bez medzinárodnej podpory vedenej Gándhím či Kingom, s pár ľuďmi ochotnými nedobrovoľne vkročiť do väzenia (nehovoriac o dobrovoľníkoch) atď, pôsobí strategické nenásilie (navrhované ako najlepšia a jediná alternatíva) naivne a ako omyl.
Hodnota ALF
Podľa mojich zistení aktivity ALF nespôsobujú odcudzenie našich možných spojencov, ale prehovárajú k ľuďom nezávisle od ich mienky o právach zvierat. Poskytujú príležitosť k diskusii o vážnosti situácie, o skutočnosti, že zvieratá trpia a umierajú tak ako aj my, o skutočnosti, že nie sú menej dôležitejšie ako sme my, o skutočnosti, že ak sú zvieratá oslobodené, existuje dôvod k oslave, nie k hanbe. Ľudia týmto veciam rozumejú, i keď s nimi nesúhlasia. Že aktivisti prejdú také vzdialenosti, riskujúc pre vec svoju vlastnú slobodu či robia kroky, ktoré sú návratom k Underground Railroad a anti-nacistickým aktivitám, to všetko prehovára k verejnosti cestou, akou rozdávanie letákov nedokáže.
Druhým dôvodom, kvôli ktorému sú aktivity ALF prakticky užitočné pre hnutie je, že posúvajú diskusiu. Rovnako ako John Brown dopomohol k tomu, aby bol William Jennings Bryan braný seriózne, aktivity ALF pomáhajú k serióznosti zvyšku hnutia. John Kennedy povedal, „Tí, ktorí robia mierumilovnú revolúciu nemožnou, robia násilnú revolúciu nevyhnutnou.“ Považujem zároveň za pravdivé, že tí, čo pracujú v radikálnom spektre, sa viac zviditeľňujú a ostatných, ktorí mali v spoločnosti radikálne postavenie predtým, posúvajú oveľa viac do mainstreamu. A to je samozrejme našim cieľom: upozorniť spoločnosť na skutočnosť, že tak, ako bolo racionálne opodstatnené zrušenie otroctva a ženské volebné právo, presne takým je aj hnutie či filozofia oslobodenia zvierat. Táto psychológia „dobrého policajta, zlého policajta“ je používaná miliónom rôznych spôsobov a myslím, že môže byť použitá k analýze minulých hnutí za sociálnu spravodlivosť i taktike súčasného hnutia za oslobodenie zvierat.